O propolise

Biochemici a farmaceuti venovali zloženiu propolisu veľkú pozornosť a dôkladne preskúmali jeho zloženie. Pre naše potreby však bude postačovať, keď uvedieme iba základné ukazovatele. Propolisový balzam obsahuje škoricový alkohol, kyselinu škoricovú a triesloviny. Zistil sa aj vitamín B1 (tiamín), vitamín PP (kyselina nikotínová), provitamín A a niektoré stopové prvky.

Propolis nemá konštantné chemické zloženie. Dôvodom je regionálne rozdielny pôvod tejto látky. Preto možno hovoriť iba o priemerných hodnotách látok, ktoré obsahuje. Propolis obsahuje asi 55 % živičných a balzamovacích látok, asi 30 % vosku, 5 – 10 % éterických olejov, asi 2 – 5 % peľu, zvyšok tvoria aromatické látky, vitamíny a mikroelementy.

Propolis z mierneho klimatického pásma obsahuje asi 40 rozdielnych fenolových komponentov, z ktorých asi 90 – 95 % tvoria flavonoidy. Flavonoidy sú piričinou imunopotenciačných vlastností propolisu. Ich bohatý výskyt v propolise potvrdzuje v porovnaní s medicínsky používanými antibiotikami jeho široké spektrum účinnosti proti baktériám, vírusom a hubám. Okrem toho sú nežiaduce účinky veľmi zriedkavé, čo u farmaceuticky vyrobených antibiotík používaných v súčasnosti nie je častým javom.

V hojnej miere sa v ňom vyskytujú stopové prvky dôležité pre náš život, napr. železo, hliník, vanád, vápnik, kremík, mangán, stroncium, sodík a horčík, nevyhnutné pre optimálny priebeh fyziologických procesov. Stopové prvky ovplyvňujú výmenu bielkovín, tukov a cukrov, syntézu proteínov v organizme, schopnosť tepelnej regulácie organizmu, tvorbu krvi a kostí, ako aj imunobiologické reakcie. V tejto súvislosti sa dokázalo, že medzi stopovými prvkami, vitamínmi a hormónmi existujú vzájomné vzťahy.

Zloženie propolisu je veľmi komplikované a jeho terapeutická hodnota závisí od jeho pôvodu, čistoty, spôsobu uchovávania a receptúry použitej pri spracovaní (na tinktúru, masť a pod.)

Pri uskladnení vo vzduchotesných nádobách na tmavom a chladnom mieste si propolis udrží účinnosť až 5 rokov. Najúčinnejší je však v čerstvom stave. Treba mať pritom na zreteli, že pri uskladnení prebieha určitá zmena jeho chemického zloženia, napriek tomu však výrazné zníženie jeho antimikrobiálnych vlastností nebolo pozorované. Pri poklese teploty pod nulu propolis nezvyčajne krehne a tvrdne. Propolis sa pri teplote viac ako 20 °C stáva veľmi tvárnym a pri teplote asi 55 °C sa rozohrieva. Teplota topenia je cca 65 °C. Je dobre rozpustný v liehu (až 70 %) a nerozpustný vo vode (max. 5 %), úplne sa rozpúšťa v éteri.

Propolisová tinktúra by nemala prísť do styku s kovom. Uchovávaná v chlade a temnote si udrží svoje vlastnosti po dlhú dobu. Vplyvom veľkého poklesu teploty sa vytvorí v tinktúre usadenina, ktorá ale nie je na závadu. Vo väčšine prípadov sa opäť rozplynie ak necháme tinktúru v teple.

Od najstarších čias platí názor, že včely zbierajú propolis z pukov a vetvičiek vŕb a topoľov, z brezy, jelše a gaštanu jedlého, z niektorých bylín a v menšej miere aj z pukov ihličnanov (borovice a smrek). Tento názor je správny a udržuje sa medzi včelármi dodnes.

Podľa inej hypotézy, ktorá sa sčasti potvrdila v praxi, sa pravdepodobne vytvorí veľká časť propolisu ako vedľajší produkt pri trávení peľu. V obale peľových zŕn sa totiž nachádzajú živičné látky a éterické oleje, ktoré chránia obsah peľových zŕn pred znehodnotením pri zlom počasí. Pri úprave peľu na kŕmenie lariev musia včely peľové zrnká rozdrobiť, tj odstrániť tvrdý, nestráviteľný obal obsahujúci živičné látky. Tieto zložky peľu včely vyvrhujú formou kvapiek propolisu v tých častiach úľa, kde sú potrebné. Nie sú preto pochybnosti o tom, že včely produkujú propolis oboma spôsobmi. Pritom ho obohacujú tráviacim enzýmom a podrobujú mliečnej fermentácii v tráviacom ústrojenstve.

Namáhavé práce spojené s prinášaním propolisu, teda lepkavej hmoty, vykonáva spravidla len málo včiel z úľa. Sú to takpovediac „špecializované včely“. Propolis zbierajú hlavne za teplých dní v čase medzi desiatou až šestnástou hodinou.

Včely špecializované na zbieranie propolisu len zriedka vykonávajú inú činnosť. Sú obvykle staršie ako 15 dní a vzhľadom na namáhavú činnosť absolvujú len málo výletov. Jeden výlet trvá spravidla 15 – 20 minút, pričom zberačka propolisu má po návrate do úľa dlhšiu oddychovú prestávku a pred ďalším výletom prijíma väčšie množstvo krmiva. Na rozdiel od včiel prinášajúcich peľ a nektár a ponáhľajúcich sa do práce, včela zbierajúca propolis sa do svojej práce nenáhli.

Je to namáhavejšia činnosť, než by sme sa domnievali. Včely musia vyvíjať na zber živičných látok značné úsilie. Existujú detailné fotografické zábery, ktoré veľmi názorne zachytávajú námahu a snaženie včiel počas zberu v jednotlivých krokoch. Ukazujú aj to, ako zručne dokážu pracovať s touto lepkavou hmotou.

Keď včela tykadlami objaví kúsok zodpovedajúci jej predstavám, uchopí ho čeľusťami a s vynaložením všetkej sily ťahá živicu ako gumu, pričom so strednými a zadnými nohami opiera, hrudná časť má vztýčenú a hrotom zadočku sa dotýka podložky. Naťahuje kúsok živice tak dlho, až povolí a odtrhne sa. Vysunutím hlavy ďaleko dopredu sa stáva znateľnou inak neviditeľná biela krčná šľacha. Tykadlá krúžia ako rotor helikoptéry nad čulo sa pohybujúcimi mandibulami. Potom zručne, ale predsa len s námahou lepkavú hmotu transportuje k zadným nôžkam do košíkov. Podľa údajov výskumníkov pojme peľový košík na zadných nôžkach asi 10 mg propolisu. Včely musia podávať obrovský výkon, aby túto úlohu zvládli.

Pri návrate do úľa zberačku propolisu často už pri letáči čakajú iné včely, ktoré ju zbavujú nákladu. Spravidla však prináša propolis až na tie miesta v úli, kde je potrebný. Tam jej ho družky odoberú a spracujú.

Množstvá propolisu, ktoré včely prinesú za rok, sú rozdielne a záleží na klimatickej a geografickej polohe včelieho stanovišťa. Okrem toho je dôležitý aj krovitý a stromový porast a znášková situácia. Nie je možné podceňovať ani plemená včiel, medzi ktorými sú včelstvá s vysokou, ale aj miernou alebo len nepatrnou propolizačnou schopnosťou.

Ak je výdatná znáška nektáru, včely nevenujú prinášaniu propolisu prílišnú pozornosť, pretože sa plne zameriavajú na znášku. Takýto stav využívajú hlavne producenti medu plástového, pretože včely v čase vrcholu znášky menej propolizujú bunky a čerstvé dielo si udržia svoju svetlú farbu.

Včelí tmel je známy už tisíce rokov. Má skutočne široké použitie. Používa sa aj vo veterinárnom lekárstve pri liečení poľnohospodárskych zvierat, okrem toho má celý rad technických uplatnení, zvlášť pri výrobe lakov, ktorými sa natiera povrch strunových hudobných nástrojov a drevených nádob.

Niektorí včelári využívajú propolis na zjemnenie vône pri aromatickom zlepšovaní ovzdušia v miestnostiach. Už pred 500 rokmi sa v Gruzínsku detské hračky natierali propolisom kvôli dezinfekcii.

Propolis bol už v dávnej minulosti známy kňazom v starom Egypte. Používali ho na liečenie a tiež pri balzamovaní zosnulých. Propolis má široké antimikrobiálne účinky. Zabraňuje rozvoju hnilobných procesov a zabíja mikróby. Vďaka týmto vlastnostiam má oddávna široké uplatnenie v ľudovej medicíne pri liečení rôznych ochorení vo forme propolisovej masti alebo liehového roztoku (tinktúry).

Marcus Terentius Varro (116 – 27 pred Kr.) napísal:  „Látka, z ktorej včely v plnom lete budujú pri vchode do úľa ochranu, sa nazýva propolis. Pod týmto názvom používajú túto látku aj lekári na masti a obklady, a preto je vzácnejšieako med.“ Medzi starovekých autorov, ktorí skúmali včely a včelie produkty a poznali široké možnosti ich použitia, patrí aj Plinius (23 - 79), Dioscorides (40 - 90) a Aristoteles (384 - 322 pred Kr.). Už oni na označenie tejto lepkavej hmoty používali slovo propolis.

Slávny stredoveký lekár Ali Ibn Siná (Avicena) (980 - 1037) vo svojom známom medicínskom diele rozlišuje dva druhy vosku. Jeden definuje ako čistý vosk, z ktorého sú tiež steny buniek plástov slúžiacich na odchov mladých a ukladanie medu, druhý ako čierny vosk. Označením „čierny vosk“ sa jednoznačne myslí propolis, ktorý, ako píše Avicena „má tú vlastnosť, že vyťahuje hroty šípov a tŕne, pretože zjemňuje pokožku, má mierne čistiaci účinok a silne ju zmäkčuje“.

Aj v Arábii sa propolis používal pri bolestiach zubov, zubnom kaze a pri zápaloch ústnej dutiny. propolis sa jemne rozdrobil, zmiešal s olivovým olejom a vzniknutou kašou, ktorá mala zmierňujúci účinok na bolesti a pôsobila protizápalovo, sa potierali ďasná.

V r. 1909 uverejnil N. Alexandrov (Rusko) článok s názvom  „Propolis ako liek“ v ktorom zoznamoval čitateľov s ošetrením kurích ôk propolisom.1 V ZSSR sa v období druhej svetovej vojny v lazaretoch bežne používali masti z propolisu na liečenie rán. Koniec koncov - už počas veľkého Napoleonovho ťaženia Európou sa propolis využíval na ošetrovanie rán.

Propolis sa v liečiteľstve používa vnútorne aj zvonka, v závislosti od choroby. Popularita propolisu sa vysvetľuje nielen tým, že ho poznali a používali ľudoví liečitelia, vojenskí felčiari a iní empirickí „lekári“, ale aj tým, že ho začali viac používať aj samotní včelári.

Pri rehabilitácii po infarkte myokardu propolis pomáha tlmiť sindróm bolesti formou placočky pod náplasťou či obväzom, alebo vtieraním masti do lokálnych a zrkadlových zón bolesti. Okrem toho má výrazný regeneračný účinok na štruktúru srdcového svalu a tiež stimuluje imunitný systém.

Niekoľko príkladov použitia s receptami je s našej sekcii apiterapia v článku propolisoterapia.

Ako sa propolis získava

Odber propolisu vo veľkom sa robí pomocou propolisových sít (mriežok), ktoré sa ukladajú na vrchné latky rámikov najvrchnejšieho nadstavku - ľudsky povedané na strop - pod vrchný kryt. Keďže včielky sa snažia utesniť propolisom všetky škáry menšie než 5 mm (včelia medzera), aby im nekazili vnútornú komunikáciu (pachy, vibrácie), pokryjú celú plochu sita propolisom (a neskutočne sa pri tom namakajú). Sito sa potom odoberie, dá zamraziť a zmrznutý sklovitý propolis sa z neho vydrobí.

My propolis získavame iba sporadicky - pri čistení rámikov, nadstavkov a stropných pokrývok úľa. Nedolujeme ho.