Človečí talent

Celok z ktorého pochádzame

My – predstavitelia druhu homo sapiens domesticus – zvykneme pomerne často používať pseudospirituálne slovné spojenie: „... prišiel som na tento svet...“ Pritom je tak očividné, že sme na tento svet neprišli – my sme z neho totiž vzišli!

Dôkazom, že sme vzišli z prostredia sú kozmonauti, ktorí letia do vesmíru. Tí si musia brať časť Matičky Zeme (vzduch, vodu a jedlo) so sebou, ako nevyhnutný základ prežitia. Ako keď prenášate ružu, či rajčiak v kvetináči. A presne tak, ako ruža kvitne ružami a rajčiak plodí rajčiny, Príroda cez planétu Zem plodí ľudí. Z tohto pohľadu sme so všetkými bytosťami doslova Jedno! Spolu so všetkou živou a „neživou“ prírodou1 a jej fenoménmi sme totiž členovia jedného Priestoru.

Z falošného pocitu oddelenosti sme si vymysleli predmet životné prostredie. Akoby existovalo ešte nejaké iné prostredie, než životné! Z tohto nezmyslu následne vyvstávajú ďalšie nezmysly, akým je napríklad záchrana včiel. Pred čím ale chceme tie včely zachraňovať, pred ich životným prostredím, s ktorým my – ľudia nemáme nič spoločné, lebo v ňom nežijeme?! Alebo pred životným prostredím, ktoré síce včelám škodí, ale nám a našim deťom robí náramne dobre?!

Nechali sme sa presvedčiť, že zdravie nie je prirodzenosť, ale luxus, o ktorý je nutné usilovať. Prečo ešte stále hráme túto čudnú hru na exkluzivitu2 a nechávame si označovať zdravé výrobky honosnými zelenými nálepkami BIO a EKO? Prečo nie sú práve ony ponímané ako prirodzený štandard (ako boli od počiatku), a nech sa označujú veľkými červenými nálepkami tie neprirodzené, ktoré buď priamo obsahujú, alebo boli za pomoci ekrazitov vyrobené! Napríklad: made by GMO a PESTICIDE included. Kto by to kupoval?! Kto by to teda vyrábal? Aký zmysel by následne mala agrochemizácia a genetická modifikácia3?

Zachráňme každý seba pred svojím falošným pocitom oddelenosti či exkluzivity a všetko ostatné – vrátanie včiel – sa tým zachráni automaticky!

Originalita

To prvé a pravé (ešte neegoistické) vyčlenenie seba z jednoty Celku neprichádza k bytostiam cez to, kým sú – ako to prichádza k nám ľuďom cez ústa našich blížnych („Ty si taký a taký!“). Prichádza to cez to, kým nie sú: Malý šimpanz objavuje, že nie je banán a že nie je leopard a že jeho tlupa má členov, lebo on nie je ani jedným z nich. Cez takéto vyčlenenie sa od ostatného Vesmíru neobjavuje žiadnu oddelenosť – objavuje svoj súbor talentov (daností) – čiže originalitu – práve v rámci prostredia.

Vzťahy

Ak rozumieme tomu, čo tu bolo doteraz napísané, je ľahké pochopiť, že budovanie vzťahov je ďalší nezmysel pochádzajúci z falošného pocitu oddelenosti, a teda, že vzťahy netreba budovať! K vzťahom sa treba navracať a nachádzať ich, čiže k nim pristupovať z opačného smeru. Takto uvidený, nájdený, pochopený a uchopený vzťah má svoju súcitnú (= spolu citovú) jedinečnosť bez nutnosti ďalších špekulácii, prepočítavania, či strachov – čo sú dobre známe atribúty nášho bežného osobnostného (egoistického) vzťahovania sa.

Dary znamenajú zodpovednosť

Vedomie ľudských bytostí je tiež obdarené konkrétnym súborom talentov. Z predošlého je jasné, že by bolo chybou stavať ich nad talenty iných bytostí, pretože Príroda si nehýčka obľúbencov, a teda talenty, ktoré porozdávala, sú – čo sa týka priority – rovnaké. 

To znamená, že človek tu nie je na to, aby bol exkluzívnym pánom tvorstva, ale aby bol inkluzívnym (zúčastneným) svedkom tvorstva. Práve k tomu bol obdarený talentom menom rozum (intelekt). Okrem talentu rúk a talentu jazyka (= reči), je ešte obdarený dlhým detstvom, čiže talentom neinštinktívnosti4. Mám tým na mysli, že veci potrebné k svojmu životu sa musí učiť. Iní živočíchovia si vedia obstarať napr. potravu a príbytok inštinktívne – človek nie, ten sa to musí naučiť.

Zo žriebäťa bude kôň aj potom, čo ho vyjmete z jeho prirodzeného prostredia. Aj z kuriatka vychovaného v izbe na novinách bude sliepočka. Taktiež vĺča bude vlkom aj po tom, čo ho ukradnete z jeho svorky. Ale človek, ktorého vychová vlčica, sa vlkom stane (Amala a Kamala). Inak by sa dal tento ľudský talent nazvať talentom živočíšnej neurčitosti.

Toto prekliatie je požehnaním na poli komunikácie s nečlovečími bytosťami. Bez tohto talentu by sme zrejme neboli milovaní psami, mačkami ani koňmi. Mnohý ľudia cítia k týmto výnimočným bytostiam zvláštnu esenciálnu vďaku. Je to zrejme preto, lebo ony sa už v praveku nášmu človečiemu talentu v dôvere odovzdali. Je teda našou človečou zodpovednosťou neprevracať tento prehistorický kabát a v súčasnosti im túto dôveru oplácať. Nie manipulovať, ale ich s vďačnosťou milovať a komunikovať s nimi.5

Psi, mačky a kone?

Včely spolu so Psom, Mačkou, Koňom (a samozrejme Ohňom) patria k bytostiam, ktoré priamo utvárali človeka. Inak povedané – bez nich by sa z ľudskej bytosti nestal Človek. Nečudo, že milujeme Včely – máme to zapísané v génoch. Skúste podať prst pavúkovi, mravcovi, ose, muche, či bzdoche. Temer s istotou pred ním utečú, alebo uletia. Podajte prst medonosnej včielke. Takmer určite vám naň vylezie.

Dôkazom starobylosti, a teda prirodzenosti vzťahu Človeka a Včiel je africký vtáčik menom medozvestka (Indicator), ktorý sa živí včelím dielom a jeho obsahom. (Ako jeden z mála živočíchov dokáže tráviť včelí vosk.) Keď nájde včelie hniezdo odletí vyhľadať ľudí, ktorí – vediac, čo od nich očakáva – ho nasledujú ku včelám. Ľudia, potom, čo odoberú včelstvu niekoľko strdí, nechajú časť aj pre medozvestku. Aký starý musí byť tento vzťah, keď sa zapísal do DNA a inštinktov tohto vtáka? Navyše – nemohol sa to naučiť ani od svojich rodičov, ktorých nikdy nevidel, pretože vyrastá podobne ako kukučka.